Ako sa sloník uhačkoval takmer sám
Háčkovanie nie je ťažké, len chce veľkú dávku trpezlivosti a to nielen pri samotnom háčkovaní, ale aj v celom tvorivom procese. Dnes som pre Vás nafotila postup, ako vznikala moja nová hrkálka:
SLONÍK
Na začiatku prichádza inšpirácia, či už v podobe obrázku, ktorý nájdem na internete alebo mi pri sledovaní Fantastických zverov príde na um myšlienka, že háčkovaný ňucháč by mohol byť nádherný. 😀 V tomto prípade som pri lustrovaní detských hračiek objavila hrkálku, ktorá bola tak rozkošná až som ju tiež chcela skúsiť uháčkovať. Urobila som si screenshot sloníka na instagrame, aby som sa k tejto myšlienke raz vrátila a potom čakala. Kto tvorí, toto čakanie asi pozná. Inšpirácií sa zvykne aj za jednu hodinu scrollovania pinterestom nahromadiť celkom slušné množstvo.
A potom sa jedného dňa ozvala kamarátka, že potrebuje hračku pre miminko a už sme začali vymýšľať. Od zajačika, cez líštičku, hlavne nech použijeme tyrkysovú a na retiazke by mohol byť aj hrošík. Ale čo k nemu? Mám taký zvláštny tik kombinovať zvieratká podľa lokality – slovenské, morské, safari? No, buďme k sebe úprimní, videli ste už vo voľnej prírode líšku spolu s hrochom?
A toto je presne tá chvíľa, kedy na scénu jednoducho musí nastúpiť slon. A aj bodky bude mať!
Vybrali sme farby a mohla som sa pustiť do háčkovania. Až vtedy si po odznievajúcom záchvate nadšenia človek uvedomí, že návod na hračku nie je dostupný, a že prišiel čas na improvizáciu. A keď už budem vymýšľať, mohla by som zväčšiť hlavičku. A aj ušká by som dala inak a vlastne aj chobot prerobila, miesto bezpečnostných očiek dala spinkajúce (lebo tak sú viac… bezpečnostné) a vlastne.. urobila úplne inú hrkálku. A bude to tiger!
Nie, nie, sloník to bude. 🙂
Tak som si vybrala z police všetky návody, ktoré som kedy uháčkovala a začala hľadať odskúšané veľkosti a tvary, ktoré by sa dali na hrkálku použiť. Rozhodla som sa inšpirovať jedným krásnym ňuňu sloníkom, na ktorého návod mi poslala kamarátka. Doteraz som háčkovala sloníka len z dvoch dielov a v tomto návode sa mi páčilo, že tvárička sloníka vznikla z jedného kusu a človek už potom nemusí chobot samostatne našívať – ušetrí to čas.
Hlavička sloníka sa pomaly začala formovať a až pri líčkach som si uvedomila, že mi pod rukami vzniká tvar, aký som vlastne nechcela – chobot začínal z vysoka a ani po pár ďalších pokusoch, úpravách a zmenách na pôvodnom návode to nebolo lepšie a chobot dominoval celej tváričke. Nedá sa nič robiť – ide sa celý párať.
No, dalo by sa povedať, že doteraz zabitý čas, ale vďaka neúspechu s chobotom som zistila dve veci:
- musím spraviť väčšiu hlavičku, táto moja je k drevenému krúžku príliš malinká a
- od temena ho hačkovať nemôžem, musím to spraviť od krku.
Už bez pomocného návodu, dávam svojmu sloníkovi ďalšiu šancu. Začala som z opačnej strany a riadok po riadku si zapisujem svoj postup a škrtám a páram a páram a zapisujem až vznikla hlavička, ktorá by už mohla fungovať. A .. spáram ešte jeden riadok. Prišiel rad na očká a ušká. Rozmýšľala som, že ušká spravím aj menšie, ale nie nie.. sloník sa začína podobať na nejaké iné zvieratko, možno mravcožrúta. Zväčšila som uško, našila bodky a po prišpendlení jedného veľkého slonieho ucha k tvári som už vedela, že som tam, kde som chcela byť. Poslala som obrázok svojho rozpracovaného mini dielka a kamoška tiež súhlasí.
Teraz sa už sústredenie a neustále premýšľanie mení na zábavu a po vložení hrkálky do hlavičky už rozmýšľam, aké kvietky bude mať sloník zapichnuté za uškami, aká bude ich veľkosť či farba. Kvietkov som uhačkovala zo 6 a postupne uchycujem na hlavičke a rozmýšľam, čo by sa mu hodilo viac. Dokonca som sa na chvíľku stratila vo fantázii a chcela zo sloníka na lúke spraviť sloníka indického, ale tento nápad som si odložila na neskôr. Dostanem sa k tomu pri overovaní a tunení zapísaného návodu.
Konečne aj posledný kvet je našitý a sloník… hrká. Už len dorobiť hrošíka na retiazke, krátky photoshooting a mimi setík poputuje k malému majiteľovi, ktorý sa má každým dňom narodiť.
